Obsahom tohto článku je téza, že história sa píše pre legitimizáciu historika, prípadne názorovej a mocenskej skupiny, ku ktorej autor patrí.
Už keď sa presunieme k otcovi dejepisu, k Herodotovi, môžeme ho interpretovať ako snahu poukázať na schopnosti a silu Grékov v protiklade k východnému barbarstvu. Monumentálna rímska historiografia tiež môže byť považovaná za dokazovanie rímskej výnimočnosti, napriek tomu, že je v mnohých veciach objektívna, venuje sa hrdinstvu rímskych elít, na ktoré nadväzovali elity cisárstva, pre ktoré Titus Lívius, Tacitus a ostatní svoje diela písali.
V stredoveku môže byť hagiografia považovaná za snahu dokázať pravosť kresťanstva, aj keď bola určite v mnohých veciach tvorená bez postranných úmyslov. Keď sa pozrieme na svetskú historiografiu, tak napríklad v Uhorsku nám je známe dielo z 12. storočia Život svätého Štefana, ktorá slúžila na zvýšenie prestíže panovníckeho rodu Arpádovcov. Obdobne historiografia panovníckych rodov, ich genealógia a odvodzovanie od dávnych rímskych postáv tvorila politickú úlohu v celej stredovekej Európe.
V renesancii môžeme pozorovať určitý odklon k vnímaniu histórie ako intelektuálneho cvičenia, ktoré pripravuje budúcich politických predstaviteľov k ich činnosti. Na jednej strane by sme však mohli považovať vzkriesenie a popularitu dejín gréckych mestských štátov a rímskej republiky snahu vylepšiť obraz mestských štátov v období renesancie. Jednoducho sa im oplatilo študovať a rozprávať sa o rímskej republike, pretože im to pomáhalo vnímať mestské zriadenie ako výhodné a schopné poraziť oveľa schopnejších autokratických vládcov, čo veľmi rezonovalo v protiklade talianskych mestských štátov renesancie a okolitých mocností Sv. rímskej ríše, Francúzska a Aragónska.
Keď sa presunieme k obdobiu náboženských konfliktov v Európe, môžeme okrem iného aj vzostup jazykovej analýzy diel historických prameňov, pretože to bolo obdobie, kde mala veľkú úlohu jednak vzdelanosť a jazyk v politike, a zároveň sa nábožensky v protestantizme zdôrazňovali lokálne jazyky.
Neskôr v osvietenstve sa ešte vo väčšej miere využívala história ako potvrdenie svojich vedeckých a „pokrokových“ názorov o svete, napríklad aby zapadali do klasifikácie národov, ktorú vytvoril Montesquieu, alebo aby potvrdili Voltairove názory o ľudskej povahe. Práve tak, ako sa spoločnosť snažila vyhraniť proti kresťanskému tradicionalizmu a preniesť moc či už na panovníka, dvor, ale aj meštianstvo v protiklade s palácmi šľachticov a biskupov, argumentujúc rozumom, aj história zrazu v sebe objavila rozum a prírodné zákonitosti.
Nasledovalo obdobie nacionalizmu, kedy sa v histórii dokazovala existencia národa už pred stredovekom a zdôrazňovali sa prepojenia s významnými postavami a udalosťami. Všetko za účelom prebudenia národnej hrdosti, čiže „národného obrodenia“ a politického zjednotenia širších vrstiev obyvateľstva do jednej skupiny.
Neskôr v 19. storočí tu máme pozitivizmus v histórii, ktorý tento nacionálny romantizmus vyvracia, ale tiež by sa dalo argumentovať, že išlo o podporu určitých politických konceptov. Mohli by sme ho vidieť v modernizačných ideológiách vtedajšieho meštianstva, vo vtedajšom „víťaznom pochode rozumu“.
Preto bolo legitímne dokázať, že história sa vie robiť ako niečo rozumné a nezávislé od romantických predstáv, niečo prísne, čo vás približuje k stále dokonalejšej spoločnosti. Čiže tie isté názory, ktorými sa riadili v politike a kultúre aplikovali aj na históriu.
Ten pohľad na dejiny bol totožný so štátmi a vtedy budovali štáty ako bolo Nemecko a reformovali sa Francúzsko, Británia a v podstate všetky veľké štáty, teda potrebovali dať dôležitosť politickým a úradníckym výkladom a zdrojom.
Ľudia a historici boli spojení so štátnym aparátom, na verejných univerzitách. Teda vystupovali v záujme štátov a racionálnej správy vecí verejných.
V období 19. storočia tu máme aj marxizmus, ktorý považoval za najdôležitejšiu úlohu v histórii ekonomické procesy a dával absolútne nulovú úlohu náboženstvám. A nie je náhoda, že takáto predstava o vývoji spoločnosti zaujala práve ľudí, pre ktorých ekonomická výroba bola základom ich života. Čiže robotníkov, a na druhej strane podnikateľov, keďže ako dobre vieme, Marx a Engels vyšli z veľkopodnikateľského prostredia.
Môžeme teda rozšírenie marxistickej a materialistickej historiografie brať ako súčasť zmeny elít z „duchovných“, čo bol v prvom rade klérus, a od neho sa odvíjajúce dedičné a úradnícke elity. Keďže sa k moci dostali elity, ktorých legitimita a moc sa odvíjala od materiálnych statkov, od peňazí a schopnosti vyrábať, a teda sa rozšírila historická koncepcia vnímania dejín, ktorá hovorila, že záleží iba na množstve peňazí a na schopnosti vyrábať.
Takže až do začiatku 20. storočia si historiografia prešla fázami, ktorými historici vždy vytvárali ideológiu a koncepty, ktoré potvrdzovali vtedajšie mocenské a spoločenské štruktúry a slovenská historiografia v tom nie je výnimkou. Preto otázka mocenských štruktúr a politiky súčasnej slovenskej spoločnosti bude hrať nesmierne veľkú úlohu pri vytváraní akejkoľvek slovenskej historickej koncepcie.
